Mali sme 7-ročný vzťah. Všetko nám klapalo nádherne. Komunikácia bola skvelá, hovorili sme si všetko. Vždy sme si problém vyriekali a vyriešili. Po cca 5tich rokoch vzťahu i spoločnom bývaní, sme sa zhodli na tom, že sa obaja milujeme až za hrob a tak má naša spoločná budúcnosť zmysel a začali sme pracovať na dieťati. Kúpilo sa nové auto, vzali sme si hypotéku na pozemok, hypotéku na dom, ale dieťa nám nešlo. Snažili sme sa cca 2 roky necelý a nešlo to. Nakoniec sa zistila zdravotná závada na mojej strane, bola z toho veľmi zlá, ale ja ako vždy sa snažil ju byť oporou a podporoval som ju, že to nevadí, že to zvládneme a že sa ani v najmenšom na ňu nehnevám.
Potom prišli samozrejme také výčitky, ako že, nech si nájdem nejakú inú, že je ako stará neplodná baba a blablabla… Občas ma to teda naštvalo, pretože som ju miloval naozaj až za hrob …no a keď sme sa zmierili ( ona sa zmierila) s tým, že dieťa asi nebude, bolo by jedine umelou cestou. Tak sa to ako zázrakom podarilo. Bol som pri pôrode, držal ju za hlavu a za ruku, od prvej do poslednej minúty som jej bol oporou na maximum, ako vždy. Pri tejto skúsenosti sa moja láska k nej natoľko zocelila a utvrdila, že to nedokážem popísať.
Ona mi neskonale ďakovala, za to že som taký silný a že zvládam toľko vecí a ešte som tam aj pre ňu… Keď som si ju aj s malým potom priviezol domov, robil som maximum pre to aby mali čo najväčšie pohodlie a aby sa cítili obaja milovaný av bezpečí. Ona to videla a ďakovala stále dookola za to aký som skvelý. No a potom prišiel zlom, kedy začala byť občas nevrlá. Nebudem tu klamať, som chlap, keď ubehlo 6tich nedelí, stále nemala ani pomyslenie na sex a akonáhle som povedal jediný náznak, hneď štekala. A tak mi to postupne začalo byť divné a po čase mi zrazu z ničoho nič povedala, že spoznala niekoho iného a že sa do neho zamilovala.